Březen 2012

Kapitola 2. "Tancovať s Vlkmi"

28. března 2012 v 13:34 | AvalonPrincess

Sierra sa zobudila skoro, ešte pred tým ako zazvonil jej fialový budík, čo bola pre ňu veľmi zriedkavá vec. No vôbec nebola unavená. Rýchlo vyskočila z postele s celkom fajn náladou. Tá ju však hneď prešla pretože si spomenula že ju čaká ďalší školský deň, čiže deň strávený osamote s nepriateľom. Annina mama jej totiž včera povedala že dnes vezie Anne do nemocnice, do susedného mesta, na nejaké vyšetrenia. Sierra sa o svoju kamošku bála a najradšej by išla s ňou no nemohla len tak vymeškať školu. A tak sa, aj keď s nechuťou, prichystala do školy. Hodila do seba nejaké raňajky a opustila prázdny dom. Jej rodičia už boli aspoň dobré dve hodiny v práci takže ráno vstávala sama. Zamierila do garáže a naštartovala svoj červený kabriolet. Jej rodičia boli taký tí snobský bohatý ľudia čo si postavia dom pri vinici a potom pestujú hrozno a vyrábajú víno a predávajú ho (samozrejme že polovica výrobku je na osobné účely). Sierrin otec, Charles bol úspešný právnik ktorý si za svoje ( občas aj nelegálne) kšefty pýtal gigantické sumy a jeho taktiež prachatý klienti mu ich s radosťou zaplatili. Sierrina matka, June bola chirurgička a často odchádzala do práce v neskorých alebo skorých hodinách, hovorila- Nešťastie nikdy nespí, a ja musím byť tam kde ma potrebujú. Sierra už bola zvyknutá že je doma často sama. Nerobilo jej to problém. Kabriolet dostala k šestnástim narodeninám, a rodičia jej nejako vybavili skorší vodičák. Odviezla sa do školy a so zvesenými plecami zamierila do triedy kde mali mať prvú hodinu.
Prežila všetky hodiny aj keď občas už mala na mále. Spokojná, že sa ani raz nedala a nerozčúlila zamierila do jedálne. S jedlom si sadla k opustenému stolu v rohu miestnosti. Vôbec netúžila dávať sa s niekým do rozhovoru alebo čosi podobné. Chcela už zmiznúť z tejto prekliatej budovy a už sa nikdy nevrátiť. Zjedla obed a opustila budovu školy.

Kapitola 1. "Svinská nostalgia"

24. března 2012 v 13:32 | AvalonPrincess

Od toho osudného dňa uplynulo jedenásť rokov. Sierra vyrástla a keď pochopila že jej dar nosí iba nešťastie a smrť zaprisahala sa že ho už nikdy nepoužije. Už nikomu zámerne neublíži. Vedela že má v žilách moc s ktorou by mohla mať všetko na svete po čom by zatúžila. No nechcela to. Pripadalo jej to ako podvádzanie, podvádzanie osudu. Nikto by nemal mať v rukách osudy iných ľudí.

No teraz, prísaha-neprísaha túžila niekoho nakopať do zadku. Sedela v prehriatej triede na hodine dejepisu a ledva dokázala dýchať rozhorúčený vzduch. Pohľad mala upretý von oknom a pozorovala slnečné lúče tancujúce na kapotách áut odparkovaných na parkovisku. "Slečna Herossová, môžem sa vás spýtať čo také zaujímavé vidíte vonku?" Ozval sa úlisný hlas učiteľa dejepisu pána Dotsona. Neznášal keď niekto prejavil čo i len chvíľkovú nepozornosť keď prednášal svoju, pre žiakov monotónnu a nezaujímavú, prednášku. Sierru napadlo mnoho odpovedí, napríklad: Slobodu, Slnko, Leto... Proste všetko čo v tejto triede nebolo. Až na tú neznesiteľnú horúčavu. Zazrela na učiteľa ale odpovedala zdvorilo, nepotrebovala ďalšie problémy. "Nič, pane." Zamrmlala ospravedlňujúco a uprela pohľad na tabuľku. Zo zadných lavíc sa ozvalo zachichotanie. Nepotrebovala sa otočiť, vedela od koho to bolo. "Ešteže tak," povedal vyčítavo učiteľ a vrátil sa k svojej prednáške. Sierra sa pozrela na prázdnu stoličku vedľa seba. Zvyčajne tam sedávala Anne, jej najlepšia a zároveň jediná kamarátka. Dnes však Annina mama volala do školy že jej dcéra chytila nejakú chorobu a nemôže prísť do školy. Sierra sa rozhodla že jej po škole pôjde zaniesť to množstvo úloh ktoré im naložili učitelia. Upierala prázdny pohľad na tabuľu a premýšľala ako po zazvonení rýchlo zmizne z triedy. Nenapadalo ju nič originálne a tak si zaumienila že sa proste bude snažiť čo najrýchlejšie vykľučkovať preč. Keď konečne zazvonilo, schmatla svoje veci a snažila sa rýchlo odísť z triedy. Bez Anne si pripadala ako bezmocná, pretože Ann bola jediná ktorá sa jej zastala. Keď už si myslela že má vyhraté pretože od dverí ju už delil iba kúsok niekto jej podložil nohu a ona sa potkla. Našťastie udržala rovnováhu a podarilo sa jej nespadnúť na zem no jej učebnice zleteli. "Došlaka!" zanadávala potichu a začala zbierať učebnice. Pozrela sa na dievča ktorej patrila noha ktorá sa ju snažila zhodiť na zem. Presne ako si myslela, bola to Lydia. Na tvári mala zlomyseľný úškrn. "Ups!" Zasmiala sa keď na ňu Sierra zazrela. Lydia, kráľovná triedy a v konečnom dôsledku aj školy, ju neznášala už od prvej chvíľke ako ju uvidela. Videla v nej konkurenciu, niekoho kto by ju mohol ohroziť, prebrať jej trón v tejto škole. A preto vždy keď uvidela Sierru snažila sa ju nejako strápniť alebo ponížiť. A aj ostatné decká jej v tom pomáhali. Čo by šestnásť ročný idioti nespravili pre krátky pocit dôležitosti? Sierra si však už trochu zvykla, veď jediná ktorá sa jej zastala bola Anne a to jej stačilo- jedno múdre dievča.
Postavila sa zo zeme aj so svojimi vecami a snažila sa dôstojne odísť z triedy. Za sebou začula Lydiino tiché zamrmlanie na svoju adresu. "Krava."
Neotočila sa pretože počula smiech ostatných deciek. Slzy sa jej tlačili do očí no preglgla ich a konečne vypadla z tej pekelnej triedy.

Zaklopala na dvere Anninho domu. Kamarátkin dom susedil s tým jej takže tam nemala problém prísť. Otvoriť jej prišla Elen, Annina matka. Milo sa usmiala na Sierru a pustila ju dnu. "Ako sa má Anne?" spýtala sa Sierra. Obávala sa o svoju kamarátku pretože Anne nebývala často chorá.
"Je to len obyčajná chrípka... Onedlho bude v poriadku," usmiala sa Elen. Sierra zamierila do Anninej izby.
"Ahoj Ann... Ako ti je?" spýtala sa potichu pretože kamoška pozerala televíziu a uchlipkávala si z čaju.
" Super. Neviem prečo to hovoríš ako na pohrebe," zasmiala sa Ann a hodila do Sierry vankúš. Anne bola nízka blondína s modrosivými očami a bledou pokožkou. No teraz aj jej bledá tvár vyzerala bledšia ako zvyčajne, len líca mala červené.
"Neviem ty blázon. Aby si neohluchla. Mám snáď kričať?" zasmiala sa aj Sierra a zvýšila hlas.
"Nie, radšej nie. Ako bolo v škole?" Spýtala sa Anne a napravila si vankúše.
Sierra rozmýšľala nad dnešným dňom, až na ten odchod z triedy to nebolo také zlé. Bývali aj horšie dni.
"Hovooor! Padol na Lydiu meteorit? Ak áno máš to natočené??" Uškrnula sa Anne.
Sierra nad ňou musela len krútiť hlavou a smiať sa. "Nie nič také dramatické. Len sa ma snažila potknúť..."
Anne si povzdychla. " Tá hnusná mrcha by potrebovala dostať príučku." A rukou si prešla po krku.
" No jasné... A ty skončíš v base." Uškrnula sa Sierra a vyplazila jazyk. Ann na ňu sprisahanecky žmurkla. " Nie ak by sme dobre zakopali telo."
Obe vybuchli do smiechu.
" Pamätáš si ako dobre bolo na základke?" spýtala sa Ann so zasneným pohľadom. Sierra sa tiež prehrabávala v spomienkach zo základnej školy. Boli to šťastné spomienky. Stredná bola oproti minulosti peklo.
"Staré dobré časy..." dodala Sierra s úsmevom na tvári.
"Svinská nostalgia!" zanadávala Ann. Obe sa znova zasmiali.
"A teraz tvrdé prebudenie, doniesla som ti domáce úlohy!"

Prológ

22. března 2012 v 21:22 | AvalonPrincess

Ten deň bol veľmi teplý a slnečný. Od mora pofukoval teplý vánok a slnečné lúče ožarovali hladinu mora a stromy na pevnine. Občas sa kde-tu ozval krik čajok vrhajúcich sa ku hladine, loviacich potravu. Na brehu vetrík hravo ohýbal tenké, zelené steblá trávy. Presne taký deň keď sa leto pretína so začiatkom jesene.

Na vysokom útese pri more stálo staré detské ihrisko. Stálo tam už mnoho rokov no nebolo príliš navštevované, bolo príliš ďaleko od civilizácie. No práve pre túto skutočnosť sa tu dnes nachádzalo pár ľudí. Boli to dve mladé matky s malými deťmi a jedna nízka starenka. Matky si vyberali toto miesto pretože tu bol pokoj a kľud. Deti sa hrali v zlatom piesku a matky ich pozorovali z lavičky. Malé dievčatko si stavalo hrad z piesku. Pomocou lopatky a kýblika vytváralo vežičky a celkom jej to išlo. Mala vtedy päť rokov. Jej dlhé havranie vlasy sa takmer dotýkali piesku keď sa skláňala nad svojim dielom. Zlatými očami sa neisto pozerala na nestabilný piesok. Mala strach že sa jej zrúti hrad, ten ktorý tak dlho stavala. Zafúkal vietor a rozfúkal jej vlasy okolo hlavy a trošku piesku jej aj fúklo do očí. Začali ju štípať no po chvíľke to prestalo. Pozrela na chlapčeka ktorý sa hral neďaleko nej. Bol to Johny, chlapec ktorý sa tešil keď mohol niekoho nahnevať alebo mu ublížiť. Bola to hrozná náhoda a podľa nej aj nešťastie že sa tu zjavil so svojou matkou práve dnes keď tu bola aj ona.
"Prečo to staviaš?" spýtal sa Johny afektovaným hlasom a svojim tieňom zahalil jej hrad.
"To ťa nemusí zaujímať!" odvrkla mu a pokračovala v práci. Túžila po tom aby si Johnyho zavolala jeho mama a konečne mu oznámila že idú domov. No to sa nestalo. Johny zdvihol nohu nad hrad a výhražne ňou pokýval. "Takže ho môžem zbúrať!" Zarehotal sa namyslene.
Ona si ho premerala chladným pohľadom. Človek by povedal že dieťa by takého pohľadu nemalo byť schopné. No ona nebola obyčajné dieťa. Johny však nereagoval na jej pohľad a spustil nohu na hrad. Keď jeho noha dopadla na to miesto dievčatko zatajilo dych. Sledovala ako sa jej práca rúca v prach, v horúci piesok. Prebodla Johnyho ľadovým pohľadom. " Toto si nemal!"
Bola nahnevaná. Zúrivosť ňou lomcovala, cítila horúčavu začínajúcu v končekoch vlasov a pokračujúcu telom až do prstov na nohách. A takisto cítila svoju silu, tú ktorá jej hovorila že musí toto drzé chlapčisko potrestať. Ukázala na neho útlou rukou a nespúšťala z neho oči. Jahny sa začal chvieť. Dievčatko niečo prikázalo Johnymu v mysli. Nie niečo, boli to jasné slová. Musíš byť potrestaný. A potom mu v mysli prikázala nech cúva. Johny sa pomaly ale isto približoval k okraju útesu. Ešte kúsok. Ovládala ho ďalej. Nevedela čo robí... Je telo aj myseľ ovládal hnev. Johny kráčal ešte chvíľku a jeho pád sa blížil. Piesok odsýpal sekundy. Johnyho nohy už ďalej nenašli pevnú zem ale jej to stále nestačilo. Musel byť predsa potrestaný. Ešte kúsok. A v tom sa stalo to čo očakávala. Vzduch pod nohami, žiadna pôda kam by sa zapreli Johnyho chodidlá. Vzduch preťal chlapcov výkrik a on sa rútil z útesu. Ako ďalší začula výkrik jeho matky a vtedy si uvedomila čo vlastne spravila. A spravila to ona.
"Siera!!!" zakričala jej matka, vysoká blondína a rozbehla sa k nej. Vzala ju do náručia. " Čo sa stalo zlatko? Ten chlapec spadol-"niečo rozrušene rapotala no Siera ju prerušila.
"Mami, zabila som ho, ja som zabila Johnyho!" zašepkala vystrašeným hlasom malá dievčina.
" Pšššt.. Zlatko, nie, on padol, potkol sa... Je to jeho vina nemal liezť po kraji útesu. "snažila sa prísť na logické vysvetlenie matka.
Siera len krútila hlavou. Vedela čo sa stalo. A vedela že za to môže len a len ona ale jej matka to nemôže pochopiť. Nie. Pritúlila sa k matke a dovolila jej aby ju zobrala preč od hrôzy ktorú sama spôsobila.

My Stories

13. března 2012 v 17:30 | AvalonPrincess
My Stories:

Emptiness



Emptiness je príbeh mladého dievčaťa. Sierry. Od detstva je iná, výnimočná. No v živote to má ťažké, spolužiaci v škole ju šikanujú, pretože školská královná, najobľúbenejšie dievča na škole, v Sierre videlo konkurenciu pre jej krásu a silu a tak všetkých poštvala proti nej. No to nie je jediný problém ktorý trápi hlavnú hrdinku. Do jej života sa pripletú záhadné zločiny ktoré sleduje v snoch. Kto je za tým? Alebo to všetko urobila ona?

Kapitoly

Krátke Poviedky

...

Básne

...

Selah Sue- This World

7. března 2012 v 10:26 | AvalonPrincess |  Music Of My Life :* :3
Tento Song ma dostal. Proste som si to púšťala stále dookola a dookola až sa mi to úplne vyrylo do mysle a teraz si to spievam stále. Nenormálne chytľavá pesnička. Ale musím sa poďakovať Kinder Bueno za tú reklamu inak by som vôbec netušila že táto pesnička existuje. Dokonale zaspievané... Love It.. :3 ♥

Eminem- Lose Yourself

7. března 2012 v 10:12 | AvalonPrincess |  Music Of My Life :* :3
Väčšinou často nepočúvam Rap ale táto pesnička má čosi... Hmm... Ako to pomenovať? Povzbudenie? Pretože ak ťa čaká skúška, pohovor, nejaké ťažké rozhodnutie táto pesnička ťa nakopne... Ak vás čaká niečo také: Prajem veľa šťastia :)
Ďakujem za návštevu. Budem rada, keď sa sem a hlavne radi, znova vrátite :)
Avalon Princess