Kapitola 14. "Sťahovanie"

20. ledna 2013 v 10:43 | AvalonPrincess

Naskytol sa jej pohľad na niečo krásne. Ocitla sa v jaskyni v ktorej bolo niečo ako jazierko no nie obyčajné. Voda v ňom bola ako sklo, čistá a priehľadná a dno bolo tvorené z niečoho ako kryštál takže sa nedalo presne určiť či je vody stovky metrov hlboká alebo sa tam už nachádza dno. V strope bolo pár dier cez ktoré svietilo slnečné svetlo ktoré sa lámalo na dne tvorenom z kryštálov a odrážalo sa a tancovalo všade naokolo. Michael stál neďaleko Sierry s pohľadom upreným na ňu. Nevedela čo má na to povedať. Bola tak očarená... Nemohla nájsť správnych slov ktorými by to opísala. Toto bolo teda oveľa lepšie ako škola.
"Je to tak krásne..." Povedala s očareným hlasom a prišla za Michaelom. Ten ju objal okolo pása a usmial sa na ňu. "Natrafil som na to len náhodou. A myslím že to tu nikto neobjavil okrem mňa," uškrnul sa a na tvári sa mu zjavil trochu samoľúbi úsmev.
Sierra sa mu vymanila z objatia a podišla k vode. Opatrne si do nej namočila špičku nohy a s prekvapením zistila že nie je taká studená ako vyzerala na pohľad. No aj tak chvíľku váhala či ísť do vody alebo nie. Michael k nej podišiel zozadu a chytil ju na ruky. "Čo robíš? Pusť-" začala no nestihla to dopovedať pretože Michael aj s ňou skočil do vody. S otvorenými očami sa ponorila do vody a bola prekvapená pretože ju vôbec neštípali. Pod vodou boli odlesky slnečného svetla na kryštáloch ešte krajšie ako z hora. Potopila sa do vody no dno stále nedočiahla, dokonca ani nedokázala určiť ako ďaleko sa od neho nachádza. Začala teda kopať nohami a vyplávala nad hladinu aby sa nadýchla. Vedľa nej sa vynoril Michael a anjelským, nevinným úsmevom.
"Toto ti len tak neprejde!" varovala ho a ošpliechala ho s vodou.
"Vojna?" spýtal sa a ponoril ju pod vodu.

Keď odtiaľ odchádzali pomaly sa stmievalo. Obaja boli mokrý a začínalo byť zima no boli spokojný. Sierra na seba hodila svoje veci ktoré boli našťastie suché a vyžmýkala si vlasy. Potom nastúpila do Michaelovho auta. Keď nastúpil aj on, vyrazili.
"Ďakujem ti za výlet," ozvala sa s úsmevom.
"Nemáš zač, drahá," odvetil Michael a na tvári sa mu tiež hral jemný úsmev. Naklonil sa k nej a pobozkal ju na líce.
"Zajtra máme voľno však?" Spýta sa Sierra. Nie je si istá prečo majú voľno tentoraz no nesťažuje sa. Možno to je kvôli smrti Lydie alebo niečo podobné.
"Hej. Tedy ma požiadal či by som s ním išiel na nejaký koncert... Chcela by si ísť tiež?" Spýtal sa Michael a nádejou v očiach no Sierra pokrútila hlavou. Dnes už prišli rodičia a ona by nemala zajtra nikde odchádzať.
"Nie nie, budete si musieť nejako vystačiť bezo mňa."Povedala a pustila pozrela von oknom. Na sklo okna dopadla prvá kvapka a začalo popŕchať čo jej pripadalo zvláštne keďže celý deň bolo nebo bez jediného mráčika.
Michael zastavil pred jej domom a Sierra si všimla že rodičia sú už doma keďže tam mali autá. Naklonila sa k Michaelovi a na pery mu vtisla jemný bozk. Chcela sa odtiahnuť a bežať domov skôr než vypukne lejak no Michael si ju pritiahol a pobozkal ju krátkym ale hlbokým bozkom. Sierra potom vyskočila z auta a zamávala Michaelovi. Rýchlym krokom kráčala k domu no potom si uvedomila že niekto sedí na schodoch pred domom. Michael naštartoval auto a odišiel a Sierra pomaly kráčala k osobe ktorá sedela pred jej domom. Keď už bola pri nej, uvidela že je to Anne. Sedela tam so sklonenou hlavou a pohľadom upretým na svoje topánky. Keď začula prichádzať Sierru zdvihla hlavu a usmiala sa na ňu. Sierra si všimla že jej úsmev je nejaký nervózny, akoby sa do neho nútila. Sierra bola zvedavá čo môže Anne chcieť takto neskoro.
"Sierra..." začala Anne tichým hlasom. Sierra si sadla na schody vedľa nej a vystrela dlaň aby jej do nej padli nejaké kvapky dažďa.
"Bola si s Michaelom, však?" spýtala sa Ann a prezerala si ju chápavým pohľadom.
Sierra prikývla. "Ja viem že ho nemáš rada, ale ja ho milujem." Povedala jej a rukou si prehrabla ešte vlhké vlasy.
Anne prikývla. "Nieje to tak že by som ho nemala rada. Len sa o teba bojím. Vieš, veľmi mi na tebe záleží. V skutočnosti sme si oveľa bližšie ako len kamarátky..." povedala Ann no potom sa zastavila. Zhlboka sa nadýchla a pokračovala. "Si moja... Si mi ako sestra." Povedala s láskavým pohľadom.
Sierra sa usmiala. "Veď aj ja to tak cítim..." No aj tak jej stále zneli v hlave slová ktoré dnes počula. Niečo o tom že Ann je jej sestra, ale predsa to je nemožné. Pokiaľ vie tak nie je adoptovaná a ani Ann nie je.
Ann sa postavila a usmiala sa na Sierru. "Len to som chcela. Tak teda pôjdem." Povedala a zamierila preč.
"Ahoj!" zakričala za ňou Sierra. Potom vstala aj ona a zamierila do domu. Vošla dnu a pozdravila rodičov a chcela zamieriť do svojej izby no zastavil ju mamin hlas. "Zlatko, poď sem. Potrebujeme sa s tebou porozprávať."
Sierra si vzdychla no zamierila do kuchyne kde za stolom sedel otec a čítal noviny a matka sedela vedľa neho a odpíjala si z kávy. Sierra prišla k stolu a hodila sa na stoličku.
"Vyzeráš nejako pochudnuto. Dúfam že si jedla normálne keď sme tu neboli." Začala mama keď si ju prezrela skúmavým pohľadom.
Sierra si vzdychla. "Je toho len teraz na mňa veľa... Tie vraždy čo sa tu dejú..."
Mama chápavo prikývla a otec odložil noviny. Obaja na ňu pozreli pohľadom akoby sa jej chystali povedať niečo vážne dôležité.
Zvedavo na nich pozrela. "Čo sa deje?"
"Tvoj otec má novú zákazku v New Yorku. Takže sa tam odsťahujeme, aspoň na nejaký čas no ak sa nám tam zapáči tak tam budeme môcť aj ostať nastálo." Vysvetľovalajej matka nadšene.
Sierre chvíľku trvalo kým sa jej slová dostali do mozgu. Potom šokovane otvorila ústa. Nemôže odísť, nie teraz keď sa jej podarilo aspoň trochu zistiť o tom čo sa deje a keď Michael je tu. Nepôjde nikde kde on nebude.
"Môžeš sa už aj začať baliť. Chceme odísť čo najskôr. Už sme si tam zaplatili apartmán," povedal jej otec a znovu do rúk chytil noviny.
Sierra začala zdesene krútiť hlavou. "Nemôžem ísť nikam. Nie teraz... Prosím nechoďme. Alebo choďte bezo mňa. Chcem si tu už dorobiť školu. Možno potom by som tam mohla odísť aj ja za vami." Snažila sa im dať nejaké dôvody prečo by mala zostať.
Otec sa na ňu pozrel ponad noviny. "To nepripadá do úvahy. Bolo by to nebezpečné, keby tu zostaneš úplne sama. Ešte keď sa tu dejú tieto zločiny."
Sierra na neho pozrela s prosebným pohľadom. Nechcela odísť. Nemohla. "Ale veď tu máme všetko možné zabezpečenie proti vlamačom a Anne býva hneď vedľa. A ja sa o seba viem postarať. Veď už koľko krát som bola doma sama aj pol mesiaca. Prosím." Naliehala.
Otec zamyslene prikývol. Naozaj mali v dome nespočet alarmov a podobných vecí ktoré by odhalili vlamača hneď ako by sa špičkou topánky dotkol rohožky. "Tak dobre, premyslím si to a zajtra ti poviem ako som sa rozhodol."
Sierra spokojne prikývla a vybrala sa do svojej izby. Nevedela si predstaviť že by odišla, že by odišla od Michaela a od Ann. Predsa len, popravde, teraz tu už bolo takmer všetko super. Lydia bola po smrti a Adam tiež, takže šikanovať ju už nemohli a bol tu Michael ktorý ju miloval a ktorého milovala ona. Keby mala odísť do New Yorku kde by musela opäť začínať odznovu... Nie. Nechcela na niečo také ani myslieť. Hodila sa na posteľ a do uší si strčila slúchadlá. V iPode si pustila pesničky a zavrela oči. Takmer už zaspávala keď sa ozval zvonček pri dverách domu a Sierra sa prudko posadila na posteli. Nevedela kto by to mohol byť, možno nejaká mamina kamarátka, alebo žeby sa vrátila Anne?
Strhla si slúchadlá z uší a započúvala sa. Počula mamine kroky blížiace sa k dverám a potom ju počula niečo hovoriť. Podišla k dverám svojej izby aby lepšie počula. Vtom na ňu mama zakričala aby išla tam, vraj má návštevu. Sierra rýchlo zletela dolu schodmi a bežala k vstupným dverám. Tam zastala a prekvapene pozerala do tak bolestne známej tváre, na ktorej sa pohrával prázdny úsmev.
 

Kapitola 13. "Prekvapenie"

19. prosince 2012 v 16:46 | AvalonPrincess
Sierra po chvíľke vyšla tiež z miestnosti. Mysľou pátrala po škole a snažila sa nájsť Meel. Zistila že sa môže napojiť na každého v škole, až na pár prázdnych miest, ktoré identifikovala ako Anne, Michaela a Tedyho. Oni si pravdepodobne vedeli zamknúť myseľ a tak ju ochrániť pred cudzími vlámaniami. Sierra tušila že táto ochrana sa môže stratiť pri veľkom emocionálnom výkyve alebo niečom podobnom, pretože do Anninej mysle vtedy mohla vkĺznuť. Položila si ruku na pierko čo videlo na retiazke na jej krku. To čo jej darovala Meel. Malo zabrániť ostatným vstupovať jej do hlavy a čítať myšlienky. Teda tým čo to dokážu. Ale čo sú zač? Čo je zač ona sama? Už jej povedali že nie je obyčajný človek, a oni tiež neboli. Teda aspoň podľa toho čo tušila. Z vlastnej skúsenosti vedela že má zvláštne schopnosti. Napríklad čítať ľuďom myšlienky, alebo im niečo v mysli prikázať a oni to musia urobiť. Ale to všetko už od malička potláčala, možno preto jej to musela Meel pripomenúť aby tieto veci mohla obnoviť. No nebola jediná, boli tu aj ďalší ako ona. Meel. Prázdne body - Michael, Anne a Tedy. No čo boli zač? Boli nejako zvláštne obdarení ľudia alebo nejaké úplne iné bytosti? Najviac ju hnevalo že netuší čo je zač.
Pátrala, no Meel nenašla. Pravdepodobne už bola preč. Sierra sa do triedy nechcela vrátiť. Povedala si že keď sa uleje jeden deň, nič sa jej nestane. Vyšla pred školu a sadla si tam na schodíky. O chvíľu za sebou začula kroky. Neotáčala sa. Niekto si sadol vedľa nej a položil jej ruku na plece. Usmiala sa a otočila sa na neho.
Michael sa na ňu usmieval tým svojim úsmevom ktorý jej vždy rozbúchal srdce.
"Prečo nie si v triede?" spýtal sa no neznelo to tak že by ho to trápilo.
"Prečo ty nie si v triede?" odpovedala mu otázkou Sierra.
Michael sa uškrnul. "Veď vieš že škola nepatrí medzi moje najvyššie priority."
Sierra prikývla a tiež sa uškrnula. "Nejako som si to už všimla."
"Poďme niekde. Máme celý deň, pokiaľ sa nehodláš učiť."
Sierra pokrútila hlavou. Na dnes už dostala príliš veľa informácii, nezniesla by sa ešte aj učiť v škole. "A kam pôjdeme?"
Michael sa tajomne usmial. "To nechaj na mne. Tak nasadaj do auta."

Viezli sa takmer prázdnymi ulicami. Vyšli s mesta a onedlho odbočili z hlavnej cesty na bočnú, takú ktorou Sierra ešte v živote nešla. Napredovali pomaly pretože Michaelové auto nebolo stavané na lesné cesty.
"Michael?" Začala neisto Sierra. Chcela sa ho spýtať na to všetko čo sa deje no nebola si istá ako začať.
Michael na ňu pozrel.
"Môžem sa ťa na niečo spýtať? A radšej sa pozeraj na cestu lebo do niečoho narazíme."
Michael sa uškrnul. "To nie je možné."
"My nie sme ľudia však?" spýtala sa a sklopila oči na svoje kolená.
Michael pokrútil hlavou. "Tak veľmi ti chcem všetko povedať... Ale príkaz bol taký že buď nesmieš vedieť nič alebo sa to musíš dozvedieť sama. No niečo už tušíš však."
Sierra si položila ruku na prívesok od Meel a zdvihla pohľad. Oči sa jej stretli s Michaelovými .
"Dokážeme veci čo ľudia nedokážu," zašepkala. Pustila ruku z krku a položila si ju na koleno.
Michaelové oči padli na retiazku. Prekvapene pozrel Sierre do očí. Pocítila jemný tlak na spánkoch, akoby svrbenie. Tak takéto je to keď sa ti pokúšajú dostať do hlavy. No nemôžu, už viac nie.
"Takže si bola s ňou. Meel som veľmi dlho nevidel. Myslím že ju niekde držali," uškrnul sa Michael, "Bola totiž príliš nebezpečná."
"Nevyzerá nebezpečne. Bola milá," namietla Sierra no uškrnula sa. Aj ju Meel na začiatku trochu vydesila.
Michael sa zasmial. "Možno na to nevyzerá, ale je stelesnením zla."
Sierra sa zasmiala tiež ale dosť o jeho slovách pochybovala.
"Som rád že ti dala ten prívesok. Teraz ti už nikto nebude môcť vstupovať do hlavy."
"Ako to že vy si môžete zablokovať mysle aj bez niečoho takéhoto?" spýtala sa Sierra zvedavo.
"Aj ty to dokážeš. Ale nepamätáš si to zlatko."
"Prečo si nepamätám niektoré veci?" spýtala sa Sierra naliehavo. To ju najviac trápilo. Ako je možné že si nepamätá veci ktoré si ostatný pamätajú? Nechápala tomu.
Michael zastavil auto a usmial sa na Sierru. "Ešte kúsok pôjdeme peši a sme tam."
Všimla si že jej neodpovedal na otázku no nechala to tak lebo jej to pravdepodobne nemohol povedať. Vystúpila z auta a porozhliadala sa okolo seba. Nachádzali sa v hlboko v lese. Nebol počuť nijakú hluk, len štebot vtákov a vietor v korunách stromov. Slnečné svetlo dopadalo na zem cez listy ktoré boli vysoko v korunách stromov a hýbali sa vo vetre. Lesná cesta tam končila a pokračovala úzka cestička pomedzi stromy. Michael zamkol auto a vykročil po cestičke. Potom sa obzrel cez plece a uškrnul sa na Sierru. "Tak poď."
Sierra teda vykročila za ním a dobehla ho. "Kam ma vedieš?"
Michael sa znovu zatváril tajnostkársky. "To je tajomstvo. Ale môžem ti ručiť že nikto to miesto nepozná."
Sierra prižmúrila oči a nasledovala ho. Začínala byť naozaj zvedavá. Vtedy prišli k malej riečke, mohla mať na šírku tak dva metre. Kráčali proti prúdu až prišli na lesnú čistinu. Nebola to obyčajná čistina, na jej konci sa nachádzal vysoký vodopád. Padajúca voda robila rachot a odrážala slnečný svit. Keď to Sierra uvidela zostala prekvapene stáť na mieste. Michael ju chytil za ruku.
"To je krásne," zašepkala a naklonila sa k Michaelovi. Jemne ju pobozkal no potom sa odtiahol.
"To ešte nie je všetko. Ukážem ti ešte niečo lepšie, ak ti nevadí že budeš mokrá," uškrnul sa trochu namyslene a zhodil zo seba tričko. Potom si vyzul topánky, vybral mobil z vačku a hodil ho na zem. Pod vodopádom bolo malé jazero, ktoré pokračovalo do riečky ktorá ich sem priviedla. Michael skočil do vody a ponoril sa pod hladinu. Voda bola očividne dosť hlboká. Zhodila zo seba svetrík a aj rifle. Vonku bolo teplo a nikto tam okrem ich dvoch nebol, takže jej vôbec neprekážalo že tam bola len v nohavičkách a tričku na ramienka. Tiež vošla do vody ale pomalšie a opatrnejšie ako Michael. Voda bola ľadová. Triaslo ju a nemohla pochopiť ako je možné že Michael nedostal šok z takej zmeny teploty. Keď bola po stehná vo vode, nejako k nej priplával Michael a stiahol ju celú do vody.
Sierra sa vynorila a prskala vodu.
"Keď sa ponoríš, skôr sa ti bude zdať že voda je teplá. A vyzeráš ako utopené mačiatko," poznamenal Michael s anjelským úškrnom a zatváril sa ako stelesnenie nevinnosti.
Sierra na neho len zazrela a ošpliechala ho vodou.
"Ale teraz poďme, chcem ti to ukázať." Michael zamieril k vodopádu. Podplával pod neho a stratil sa na druhej strane. Sierra ho nasledovala. Podplávala pod vodopád a ocitla sa na druhej strane. Bola tam nejaká menšia jaskynka. Dalo sa tam vyliezť z vody. Ďalej vola štrbina dosť široká na to aby sa tadiaľ prepchal dospelý človek. Michaela nevidela nikde naokolo tak vyliezla na skalu a prešla cez štrbinu. Tam ostala stáť s otvorenými ústami.

Kapitola 12. "Prázdnota"

17. prosince 2012 v 19:20 | AvalonPrincess
Sierre padli oči na bytosť, ktorá sedela v prázdnej triede v zadnej lavici. Vyrazilo jej to dych. Bola krásna. Mala dlhé biele vlasy a dokonalú tvár. Veľké modré oči upierala na Sierru. Vyzerala nízka no keďže sedela, Sierra to nevedela presne určiť. Nevedela dokonca ani určiť jej vek. Vyzerala veľmi mladá, no pohľad akým na ňu pozerala bol pohľad človeka ktorý už prežil veky. No Sierra jej odhadla podľa výzoru tak šestnásť rokov. Mala na sebe biele šaty stiahnuté korzetom, ktorý zvýrazňoval jej pas. Sierre pri pohľade na ňu napadli dve veci, nevinnosť a krehkosť. No niečo, akoby šiesty zmysel jej hovoril že zdanie môže klamať.
Veľké modré oči dievčaťa sa do nej zabodávali a opierali sa o ňu tak lačne, akoby hľadeli na svoju korisť. Usmiala sa úsmevom ktorý Sierre pripomínal obrázok ktorý nedávno videla v učebnici biológie. Pripomínal jej vlka s vycerenými tesákmi, pripraveného na útok.
"Ahoj. Som Meel. A ty si Sierra." Ozval sa hlas dievčaťa. Znel tak omamne, no ľahko ako krídla kolibríka.
Sierra mala podozrenie že to dievča nie je obyčajný človek. Nevedela odkiaľ môže poznať jej meno no potom si uvedomila že je jej povedomá. Pomyslela si že Meel sa podobá na Anne.
"Hlupáčik." Zasmiala sa Meel.
Sierre z nej naskakovali zimomriavky. Nedokázala pochopiť prečo v nej vyvoláva strach, no bála sa jej.
"Hlupáčik. Pripomínam ti seba samú. Je v nás nejaká podoba. Ako by aj nie. A keď sa podobáme na seba my dve, tak aj Anne sa na mňa podobá. Ale to ti ne-po-ve-da-li," posledné slovo vyslabikovala. Znovu sa zasmiala smiechom pri ktorom Sierra zaškrípala zubami.
"Ako vieš...? Čítaš mi myšlienky?"
Meel sa zasmiala. "Pravdaže. Omnoho viac. Som v tvojej hlave. Viem všetko na čo myslíš. Pretože si si nezabarikádovala myseľ. Každý môže vedieť na čo myslíš."
Meel sa postavila a vykročila k Sierre. Sierra otvorila ústa a chcela sa jej spýtať ako je to možné no Meel jej položila ukazovák na pery a naklonila sa k Sierrinmu uchu.
"Pšššt. Nechceš predsa aby tvoji priatelia vedeli že si ich od-po-čú-va-la. Však?" zašepkala jej do ucha.
Sierra len pokrútila hlavou. Započúvala sa a uvedomila si že naozaj počuje niekoho prechádzať okolo dverí triedy. Keď kroky dozneli Meel jej zložila prst z pier no neodstúpila.
"Sierra, my dve sme rovnaké. Ani nevieš ako. A tentoraz sa to skončí, ver mi. Už sa to nebude znovu opakovať. Och, ako dlho som ťa hľadala. Chceli ťa predo mnou skryť ale ja ťa vždy náj-dem," usmiala sa Meel, tentoraz nežne a pohladila Sierru po líci.
"Ale veď ja ťa nepoznám," namietla zmetene Sierra.
"Ver mi. Poznáš ma. Poznáš ma už veľmi dlho. Ale zobrali ti pamäť. Niektorý ti možno dali aj fantómové spomienky. Oni klamú, miláčik. Ale ja, ja som ťa nikdy ne-kla-ma-la," zachichotala sa Meel.
"Ty mi môžeš povedať čo sa deje však?" spýtala sa Sierra. Naozaj, keď Meel povedala že ju pozná, uvedomila si že je to pravda. Jej krásna tvár jej bola veľmi povedomá a pripomínala jej niekoho.
"Môžem," zasmiala sa Meel, "No to by ťa mohlo zabiť, hlupáčik. A ja nebudem čakať ďalších hlúpych sedemnásť ro-kov."
Sierra prikývla. Musela veriť každému slovu od toho neznámeho dievčaťa. V hĺbke duše vedela že ona jej neklame, že sú nejako spojené.
Meel na ňu zamyslene pozrela a naklonila hlavu na bok. "Ale môžeš si na to spomenúť sama."
Z krku si strhla retiazku a podala ju Sierre. Bola strieborná a na jej spodku sa húpal prívesok v tvare bieleho pierka, ktorý bol vykladaný malinkými diamantmi. "Aj tak som ti to chcela dať. Ochráni ťa to pred tým aby sa ti hrabali v myšlienkach. A pomôže ti to spomenúť si. Blíži sa to. Nemôžem ťa nechať ne-pri-pra-ve-nú."
Sierra sa na ňu usmiala. "Ďakujem, ale to nemôžem prijať. Určite to bolo drahé a ja tu nemám peniaze."
Meel pokrútila hlavou. "Ja nechcem peniaze. Dávam ti to, hlupáčik," povedala a zapla Sierre retiazku na krk.
"Som šťastná že som ťa tentoraz našla ešte keď je čas. Môžeme sa pokúsiť niečo robiť," zašepkala Meel a v jej hlase bolo počuť znepokojenie. No na jej tvári sa neukazovala vôbec žiadna emócia.
To Sierru desilo. Mala z toho zlý pocit. Až teraz si uvedomila že ju nedesila Meel samotná ale to že neprejavovala žiadne emócie. Jej krásna tvár bola prázdna. Aj keď sa usmiala, bolo to prázdne.
"Prečo je to tak?" Spýtala sa Sierra. Tá otázka sa jej sama tlačila na pery. "Prečo je tvoja tvár taká prázdna?"
Meel sa usmiala tým jej prázdnym úsmevom. "Každá bolestivá udalosť ťa zmení. A keď ich prežiješ stovky, keď zakaždým stratíš niečo čo miluješ, mení ťa to. A keď ťa to zmení toľko krát koľko to zmenilo mňa, Anne, Michaela a Tedyho... Zrazu už v tebe neostane nič iné okrem prázdnoty. Oni tú svoju maskujú, majú ju ukrytú na dne duše. No ja nemám dôvod ju skrývať."
Sierra prikývla. Chytila Meel za ruku a prekvapene jej pozrela do očí. Cítila čo cítila Meel. Prázdnota...Ktorá všetko pohlcuje. V ktorej sa topí, no nemôže sa utopiť. Nie, trest ešte neskončil. No a v tej prázdnote pod sebou, hlbšie pod hladinou vidí ďalšie telo. Bezvládne sa vznášať vo vode s rukou natiahnutou k nej akoby žiadala o pomoc. Vlasy utopenej sa vznášali okolo jej tváre, vytvárali tmavý závoj okolo jej tváre. No vtom jej vlasy voda odviala nabok. Sierra sa šokovane nadýchla a pustila Meelinu ruku. Tá utopená bola ona. Mala vyvalené oči, no aj tak bola krásna a tajomná. A mŕtva. Meel sa na ňu prázdno usmiala.
"Teraz už poznáš moje pocity. Chcem ťa zachrániť, no doteraz som na teba nedosiahla, pretože ťa predo mnou skrývali. Ale teraz je to iné. Zachránim ťa. Neutopíme sa," sľúbila Meel.
Sierra prikývla. Musela veriť tomuto zvláštnemu dievčaťu. Pretože tak to bolo správne. Chápala že aj keď je v Meelinej mysli utopená, nie je to realita. To čo videla boli len pocity Meel zhmotnené do obrazov. No aj tak ju to poriadne vydesilo. V tých obrazoch bolo toľko smútku, beznádeje a prázdnoty koľko ešte v živote necítila.
"Vždy som chcela byť ako ty," usmiala sa Meel a v jej očiach sa zjavil záblesk emócie. Nehy. "Ty si vždy bola silná. Videla si svetlo v temnote. A aj keď ti ubližovali, mala si na perách úsmev."
Sierra na ňu prekvapene pozrela. "Ja a silná? Nedokážem prísť ani na to čo sa tu deje. A už vôbec nie som silná.
"Hlupáčik. Všetko časom zistíš. No ja už musím ísť. Ak sa ťa bude Anne na mňa pýtať, povedz jej že ju po-zdra-vu-jem," zasmiala sa Meel, pobozkala Sierru na líce a vykročila pomaly k dverám.
"Počkaj! Stretneme sa ešte?" spýtala sa rýchlo Sierra.
Meel zastala no neotáčala sa. Prikývla. "Ja si ťa nájdem. Vždy ťa nájdem."
Sierra sa usmiala. "Môžem sa ťa niečo spýtať?"
"Čokoľvek," odvetila Meel a kráčala ku dverám.
"Si anjel?"
Meel sa pobavene zasmiala. "Skôr opak. Drahá."
Pozrela ešte raz ponad plece na Sierru a potom sa za ňou zabuchli dvere.

Další články


Kam dál

Reklama
Ďakujem za návštevu. Budem rada, keď sa sem a hlavne radi, znova vrátite :)
Avalon Princess